Psychológia náboženstva

Dočítate sa:

• o zastúpení veriacich na Slovensku a o ich klesajúcom trende

• o pojmoch religiozita vs. spiritualita

• o súvislosti religiozity s istými osobnostnými charakteristikami

• o pozitívach aj negatívach viery

• o úlohe náboženstva v postmodernom svete

Náboženstva sú tu prítomné od počiatku civilizácie. Panuje zhoda, že skoro každý kmeň alebo societa vyznávala nejakého boha (alebo bohov). Náboženstiev a ich druhov je mnoho, napr. teistické s jedným Bohom (tzv. monoteistické) alebo viacerými Bohmi (tzv. polyteistické) alebo náboženstvá bez boha – neteistické (napr. budhizmus). Prípadne nejaké ďalšie odrody ako panteizmus, v ktorom príroda a Boh splývajú v jedno. Ďalej sú rôzne kmeňové náboženstvá viazané len na určitú etnicitu alebo potom náboženstvá univerzálne, ako napríklad kresťanstvo. Konkrétne kresťanstvo bolo pôvodne odnožou judaizmu, kvázi sektou, ktorá však získala zásadný vplyv (to si ešte musím dočítať ako) a rozmohla sa na celosvetové náboženstvo, ku ktorému sa dnes hlási viac ako 2,5 miliardy ľudí. Medzi nimi aj veľa Slovákov.

Slováci a pobožnosť

Národ slovenský je veľmi pobožný, napriek tomu je veriacich rokmi čoraz menej. K nejakému náboženskému vyznaniu sa pred cca 70 rokmi hlásilo 99 % obyvateľstva, pred 10 rokmi „už len“ 84,05% obyvateľov a v r. 2011 ešte menej – 75,97%. Absolútny prím v našej spoločnosti stále hrajú katolíci (nad 62%), následne evanjelici (okolo 6%) a pod 5 % kalvíni, pravoslávni a iní. Na scénu tu vstupuje i nová cirkev, nazývaná Svedkovia liehovovi, ktorá možno zamieša kartami :)

Z dát Štatistického úradu vyplýva, že náboženskejší je skôr vidiek ako mesto, skôr ženy ako muži, skôr starší ako mladší, skôr ľudia so základným či stredoškolským vzdelaním ako vysokoškolským a skôr ľudia v manželskom zväzku ako slobodní. Otázka je, koľko ľudí sa k viere prihlási v r. 2021 a ako sa zmenia zastúpenia veriacich v jednotlivých skupinách (pozorný čitateľ určite postrehol, že od r. 2011 prešlo 10 rokov, sčítanie prebehlo a čaká sa už iba na spracovanie nových dát).

Zaujímavý fenomén, ktorý stojí za zmienku, je presun ľudí od tradičných cirkví k alternatívnym alebo „tzv. novým“ (najviac v KE kraji), resp. k neveriacim (najbadateľnejšie v BA kraji). V dnešnej postmodernej dobre sa už totiž čoraz viac skloňuje tzv. sekularizácia spoločnosti, ktorá by sa dala vysvetliť ako znižovanie spoločenského vplyvu náboženstva. Najbadateľnejšia je v západnej či severnej Európe. Ľudia, hlavne tí v meste a s vyšším vzdelaním, sa skôr obracajú k rôznym filozofiám (často východným – karma, meditácie, joga a tak) alebo všeobecne k inému typu konceptu, ktorý nie je nijak nábožensky ukotvený (napr. „kult krásy“ na instagrame alebo konzum alebo evniromentalizmus alebo feminizmus… príkladov je veľa). Tradičné náboženstvá totiž istým spôsobom zaspali v dobách minulých a nereagujú dostatočne na potreby súčasných ľudí (teda aspoň jej časti). Či už ide o nerovné postavenie žien a mužov, či presadzovanie zákazu potratov a antikoncepcie, či odsudzovanie homosexuality a vlastne inakosti všeobecne.  

i keď Slovensko oficiálne náboženstvo nemá, sloboda viery je tu garantovaná zákonom. A najnovšie aj splnomocnenkyňou vlády pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia – p. Záborskou (nanešťastie sa zdá byť odhodlaná bojovať len za kresťanov, za iné náboženstvá bohužiaľ už tak veľmi nie).

Ako vzniká viera?

Pozn. religiozita je náboženskosť spätá s nejakou náboženskou organizáciou (príklad: kresťanstvo a Cirkev) a spiritualita, ktorá hovorí skôr o stave uvedomenia alebo oddanosti vyššej bytosti, či životnej filozofii a tá nemusí byť nevyhnutne spojená s tradičným náboženstvom.

Aby sme už konečne zabrdli do pravej psychológie, tak je na čase povedať si niečo o tom, ako religiozita vzniká, či nejako súvisí s typom osobnosti a prečo niekto verí a niekto neverí vôbec.

Veriaci ľudia sú presvedčení o existencii nejakej nadpozemskej bytosti, ktorá na nich dozerá a robí súdy (v tomto blogu bude reč o monoteistických náboženstvách). Modlia sa k nej, adorujú ju, robia obety a v mene tejto bytosti aj konajú. Je celkom zaujímavé zamyslieť sa nad tým, že o vašej náboženskej viere rozhoduje niečo tak prosté ako miesto narodenia. Totiž, ak ste sa narodili na Slovensku, je vysoko pravdepodobné, že ste katolík. Keby ste sa narodili niekde v Saudskej Arábii, bol by z vás asi moslim. Ak v Izraeli, tak by ste boli žid. Ak by ste náhodou skončili vo Švédsku, v dôsledku silnej sekularizácie by ste ani neverili v žiadne tradičné náboženstvo. A ak v Amerike, je dosť možné, že by ste mohli byť hocičo z uvedeného (vzhľadom na mix rôznych národností a náboženstiev). Každopádne, čo určí vašu vieru v ešte väčšej miere, bude vaša rodina a výchova. Sú to práve rodičia, ktorí deťom, okrem iných vecí, vštepujú základy toho ktorého náboženstva. Vplyv má aj prísnosť výchovy. Výskumy ukazujú, že skôr liberálnejšia kresťanská výchova sa spája s menším používaním telesných trestov a kvalitnými vzťahmi v rodine. Naopak prísna autoritárska kresťanská výchova zas s konfliktným správaním, rebéliou dieťaťa v neskoršom veku a sklonom k rizikovému správaniu. Religiozita, ktorú u vás blízki „vypestujú“ bude mať teda s vekom silnejúci alebo klesajúci charakter, v závislosti od toho, aké vzdelanie získate, kde budete žiť, či aké skúsenosti získate (asi sa dovtípite, ktoré dieťa pôjde aj ďalej cestou viery).

Niekedy sa pôvodne neveriaci človek alebo len slabo veriaci obráti k viere po nejakej extrémnej situácii (napr. ochorení, nehode, strate blízkeho). Zriedkavé sú aj prípady zmeny vyznania kvôli partnerovi (tam sa ale už dá debatovať o autentickom presvedčení urobiť tento krok a skutočne prijať inú vieru za svoju). Niekedy sa zas človek nechá viesť charizmatickým lídrom (to sú časté prípady siekt). O charizmatickom lídrovi sa napríklad hovorí aj v kontexte Ježiša, ktorý dokázal šíriť svoje myšlienky o Bohu Otcovi a mobilizovať veriacich konať dobro a odpúšťať. Už horšie to dopadne, ak je charizmatickým lídrom psychopat, ktorý ľudí v mene náboženstva zmanipuluje do hromadnej samovraždy (ups).

Religiozita a osobnosť?

Je dobré si uvedomiť, že rôzni veriaci neveria rovnako. Dokonca ani jeden veriaci neverí rovnako počas celého života. Sila (alebo skôr intenzita?) ich viery (religiozity) sa dá vždy umiestniť niekde na škále, a to od slabo veriacich (i keď, lepší začiatok škály by boli asi „neveriaci“) až po silno veriacich. Od toho, kde na tejto škále sa nachádzajú (zisťujú to rôzne dotazníky), sa odvíja aj to, ako veľmi sa ich viera prejavuje v ich prežívaní.. a ešte lepšie! aj v správaní. To už ale hovoríme o akejsi integrite (veľká časť veriacich sa totiž nespráva v súlade s tým, čo hovorí ich náboženstvo).

Určite vás napadla otázka (a možno nie :D), aký typ ľudí vlastne verí? Pri skúmaní religiozity sa využil asi najslávnejší model osobnosti tzv. BIG5, ktorý hovorí o 5 kľúčových osobnostných vlastnostiach – svedomitosti, otvorenosti, prívetivosti, extraverzii a neurotizme. Výsledky ukazujú na súvislosť religiozity najmä so svedomitosťou, prívetivosťou a extraverziou. Čiže vystupuje tu najmä pozitívny vzťah k ľuďom, ktorý sa dá vysvetliť aj silnou orientáciou na pomáhanie a komunitný spôsob života. Ďalšie charakteristicky religióznych ľudí sú otvorenosť voči posvätnu, zmysel pre tajomstvo, hľadanie zmyslu života, či oddanosť ideálu. Len pre porovnanie, ľudia s nízkym skóre religiozity sú naopak pragmatickí realisti, často skeptickí a cynickí. Religiozita tiež negatívne koreluje s otvorenosťou, čo znamená väčšiu konzervatívnosť (preto veriaci len ťažko prijímajú nové myšlienky, inakosť a nekonvenčnosť). V extrémnej podobe môžeme hovoriť o dogmatizme súvisiacom s náboženským fundamentalizmom, ktorý sa už dá považovať za nebezpečný (viď radikalizácia, terorizmus, Islamský štát a džihád a pod). Pre korektnosť, aj tu platí Gaussova krivka, a teda že takto vyhranených veriacich je len menšie percento oproti umiernenej väčšine.    

Za nebezpečný, ale iným spôsobom, sa dá považovať aj exorcizmus, ktorý tak trochu súvisí s psychológiou (preto ho spomínam). Najmä kvôli nevzdelanosti kňazov, dochádzalo k zamieňaniu psychických porúch s posadnutosťou diablom, čo viedlo k využívaniu rôznych drsných techník vymetania diabla z tela hraničiacich s mučením. Príkladom môže byť zámena diagnózy autizmu za prítomnosť diabla v tele malého chlapca, ktorý na následky exorcizmu zomrel.   

Potrebujeme náboženstvo aj dnes?

Otázka je, či potrebujeme náboženstvo aj v dnešnej dobe? Nie sú to len zastaralé presvedčenia, na ktorých sa dohodla v istom čase a na istom mieste spoločnosť? Nenahrádza už náboženstvo veda? (O tom už čoskoro v ďalšom blogu!). Áno, aj nie.

Náboženstvo je veľmi užitočné pri zodpovedaní otázok zmyslu života, pretože človeku poskytuje odpovede na túto veľkú (skôr) filozofickú otázku (Prečo žijeme, aby sme i tak nakoniec zomreli? Lebo pôjdeš do neba a uvidíš Boha!). Náboženstvo človeku dáva istý hodnotový rebríček (Konaj dobro! Odpúšťaj! Pomáhaj! Miluj druhého!) a tiež hranice, ktoré by nemal prekročiť (Nedopusť sa hriechu!). Náboženstvo prináša úľavu (Vyspovedaj sa a bude ti odpustené!). Náboženstvo poskytuje istý komfort a výhľad zmeny (Pomodli sa a Boh ťa vysliší!). Podporuje tiež well-being, pretože v kritických situáciách poskytuje nádej, ktorá môže byť rozhodujúca napríklad pri vyliečení sa z ťažkých chorôb (Bože, pomôž mi prekonať to!).

Na druhej strane kvôli náboženstvám tu bolo a je mnoho vojen. Kvôli náboženstvám sa ľudia uzatvárajú v skupinách a boja sa z nich vyjsť von, lebo tí v druhej skupine sú iní (a zlí). Viera taktiež nezaručuje u človeka vysoké morálne hodnoty a konanie dobra. Veľké náboženské myšlienky sa často prekrúcajú podľa svojvôle a zneužívajú na zlé ciele. Nebezpečný je aj spomínaný náboženský fundamentalizmus (zaujatie a presadzovanie jednej pravdy) úzko súvisiaci s dogmatizmom (nemenná neopodstatnená istota v jednu pravdu) a ten zas s konzervativizmom, čo vedie k odmietaniu všetkého iného.

Často som sa preto zamýšľala nad celou koncepciou náboženstva. Či každý máme to vlastné (asi áno), dokonca aj tí, ktorí sa hlásia k ateizmu (veria pravdepodobne v niečo iné, napr. seba? Alebo nič :D). Aj či tie hodnoty nemôže vlastne každý nachádzať inak, možno aj bez náboženstva. A či vyhýbanie sa hriechu musí byť podmienené trestom a vidinou pekla alebo nás dokáže smerovať aj naša vlastná morálka a svedomie? Je asi na rozhodnutí každého ako, ktoré myšlienky a pravidlá príjme za svoje. A tak, ako by mal slobodu viery dať iným, tak by ju mal od iných aj dostať. A to sme pri starej dobrej tolerancii.

Viac ako o tradičných náboženstvách, religiozite a „submisívnom nasledovaní prikázaní“, je však potrebné hovoriť o tzv. „spirituálnej inteligencii“.  Tento typ inteligencie nám pomáha pri porozumení zmyslu života (akokoľvek si ho vysvetlíme, hlavne že funkčne pre nás), prežívaniu istých zmenených stavov vedomia (napr. meditácie, ktorá sa ukazuje byť veľmi účinná pri liečení úzkosti napríklad) alebo pri pozitívnym ovplyvňovaní ľudí. Inými slovami ide o využitie spirituálnych zdrojov na riešenie problémov a transcendenciu (transcendencia je v preklade presahovanie) telesného a materiálneho sveta. Prežívanie transcendencie a spirituality (pripomínam, že nemusí súvisieť s vierou v tradičné náboženstvo) je vrcholom vývinu osobnosti a znakom zrelej osobnosti.

Viac článkov od autorky nájdeš na jej blogu Psychoblogia. V prípade, že sa ti článok páčil, si určite nezabudni prečítať aj zvyšné príspevky na našom blogu. Náš e-shop ponúka produkty, ktoré ti pomôžu osobnostne rásť a adresovať problémy, ktoré môžu nastať vo vzťahoch. Akoukoľvek kúpou zároveň podporíš dobrú vec.