Algoritmus hnevu sa dostal aj na Kysuce. Po tragédii na základnej škole v Staškove čítam už vyše týždňa o možných motívoch a pohnútkach útočníka, o ďalších možných vinníkoch, o bode zlyhania či o chybách v systéme.

To je ľudské. Keď nastane podobne nečakaná udalosť, inštinktívne sa snažíme chaos usporiadať do nám známych schém. Čo ale robíme v spoločenskej debate o Staškove zle a ako docielime, aby boli hlasy volajúce po ochrane (nielen) mladých žien pochopené a vypočuté?

S motívmi nestávkujeme

Vo verejnom priestore bolo po útoku v Staškove počuť mnohých politikov, političky, komentátorov a komentátorky. V argumentačnej logike existuje fenomén "interpretačných skratiek", teda akéhosi iného, skresleného pohľadu na jasný fakt, ktorý hrá do kariet autorovi interpretácie. Použitie týchto skratiek v krízovom momente či pri tragédii je v akejkoľvek forme považované za neľudské.

Vyšetrovatelia doteraz neoznačili motív skutku ako ideologický čin z nenávisti voči ženám. Zatiaľ čo je nepochybným faktom, že páchateľ sa identifikoval ako chlapec a obete sa identifikovali ako ženy, resp. dievčatá, prepojenie útoku s cielenou nenávisťou voči ich pohlaviu zostáva v rovine odhadov.

Pojem femicída, ktorý sa v súvislosti s útokom objavil, znamená v kriminológii vraždu ženy preto, že je žena. Muži pri femicíde zabíjajú, lebo sú motivovaní rodovou nenávisťou a presvedčením, že majú právo život ženy ovládať - a aj ho ukončiť. Zaútočil trinásťročný chlapec skutočne z tohto dôvodu?

Podľa známych informácií bola jeho motiváciou skôr represália, osobná pomsta, krivda a panika zo zlyhania, a nie ideologická zášť voči konkrétnej kategórii osôb. Ak sa teda nad tragédiou chceme psychologicky a sociologicky zamýšľať, správne by sme sa nemali pýtať, či chlapec zabíjal preto, že išlo o ženy, ale skôr sa pýtať, prečo si práve ženy všimli chlapcovu nonkonformitu a vzopreli sa jej.

Sú ženy oprávnené báť sa?

Obe vyššie položené otázky, tá správna aj tá nesprávna, by nás paradoxne doviedli k rovnakému záveru. Ženy volajú po ochrane a ako spoločnosť to nemôžeme zľahčovať a nereagovať na to. Pocit nároku (male entitlement), teda akési presvedčenie o nároku mužov na ženské telo a kontrolu nad ním, je skutočný psychologický mechanizmus.

Muži podvedome veria, že majú právo na čas, pozornosť a poslušnosť ženy. Ruku v ruke ide s týmto fenoménom aj symptóm porušeného nároku (violated entitlement). Ak muž cítiaci pocit nároku zažije od ženy odmietnutie, jeho hlavnou emóciou nie je smútok, ale túžba po pomste.

Výskumy ukazujú, že miera pocitu nároku dokáže spoľahlivo rozpoznať násilníka od neagresívneho muža. Pocit nároku môže vyvolať fyzické, ale aj emočné či ekonomické násilie. U žien pritom pocit nároku mieru násilia štatisticky nezvyšuje, takže ide o čisto mužský problém.

Vždy, keď žena nastaví hranice, musí rátať s istým rizikom. Ak totiž povie "nie", odmietne pozvanie alebo upozorní na nevhodné správanie muža, ktorý má vysoký pocit nároku, jej nesúhlas muž môže vyhodnotiť ako urážku, za ktorú ju musí potrestať. Keďže ide o rodovo špecifický fenomén, muži tento pocit nepoznajú a tým pádom ho nedokážu úplne pochopiť - to však neznamená, že neexistuje.

Kultúrny scenár násilia

Mohol teda byť motív vraždy v Staškove politický, ideologický či psychologický? Ak by sme sa vraha s ideologickým motívom opýtali, prečo zabíjal, najčastejšie by argumentoval ideológiami a spoločenskými cieľmi. Jeho útok by bol na ideológiu napojený a svoje násilie by vrah považoval za nástroj na dosiahnutie zmeny systému.

Útoky na školách väčšinou nestoja na tomto základe - ak by sme sa na motív opýtali vraha zo školy, pravdepodobne by spomenul svoje vlastné emócie a trápenia. Kriminológia označuje väčšinu útokov mladistvých za násilie poháňané krivdou (grievance-fueled violence).

Plán úkladnej vraždy na škole sa podobá na scenár filmu či dramaturgický set, ktorý dostal po tragédii na americkej Columbine High School v roku 1999 v psychológii názov Columbine script. V slovenčine by sme to nazvali akýmsi scenárom násilia či scenárom pomsty.

Zúfalý, často samotársky chlapec siaha po kultúrne dostupnej šablóne, v ktorej sa osobná bolesť a poníženie riešia demonštratívne, nie inštrumentálne. Chce prinútiť svet, aby si ho všimol. Tak ako vo filme, aj toto predstavenie potrebuje rekvizity. Najčastejšie ide o radikálne činy alebo symboly.

Pre 13-ročného chlapca nebola fotomontáž z koncentračného tábora prejavom rasovej ideológie, ale skôr tabuizovaným konceptom, ktorý mal vystrašiť ostatných a bol použitý čisto pre jeho devastačný sociálny účinok. Chlapec zo Staškova vedel, že spolužiaci (a dospeláci) poznajú význam tohto miesta v našej kultúre a že si ho spájajú s hnevom a nenávisťou.

V profiloch chlapcov konajúcich podľa scenára pomsty vyšetrovatelia málokedy nájdu ucelený ideologický profil. Ide skôr o mix tabuizovaných motívov, zdanlivo nezmyselné miešanie nacistických a komunistických symbolov, citátov z videohier a filmov či hlášok z manosféry a rasistických hlášok. To politicky zmysel nedáva, spoločným menovateľom je iba estetika hnevu - ďalší psychologický koncept.

Práve preto obdobné problémy nevyrieši dejepisár, ktorý bude žiakom na druhom stupni prednášať o hrôzach druhej svetovej vojny a o histórii fašizmu. Chlapec, ktorý trpí spoločenskou bolesťou, má tieto lekcie na háku. V takomto prípade je potrebná psychologická intervencia s úlohou detegovať sociálnu izoláciu jedinca a pracovať s triednou dynamikou. Až 88 % páchateľov násilia na školách prežíva sociálny konflikt viac než pol roka - v ideálnom svete teda vieme konať niekoľko mesiacov predtým, než sa tragédia stane.

Zároveň viac než tri štvrtiny adolescentných útočníkov trpia ťažkými depresívnymi poruchami a majú samovražedné sklony. Pri masovom útoku útočník častokrát nepočíta s tým, že ho prežije, prípadne chce byť svojou poslednou obeťou. Jeho psychický stav je taký zlý, že rezignuje na vlastný život. O to dôležitejšia je úloha školského psychológa/psychologičky a jeho/jej schopnosť všimnúť si chlapca, ktorý prepadáva do depresie.

Kto z bolesti chlapcov profituje?

Aj keď útoky nemajú politický pôvod, predsa existuje prostredie, ktoré chlapčenskú bolesť cielene zbiera a podnecuje v nich nenávisť: digitálna manosféra. Ide o tvorcov obsahu na sociálnych sieťach, ktorí šikovne spracúvajú témy, ktoré mladých chlapcov zaujímajú. Začínajú videami o autách, posilňovaní či zarábaní peňazí. Ich tvorba - tak ako to mienia - časom prerastá do čoraz "maskulínnejšieho" obsahu a vykazuje znaky mizogýnie - nenávisti voči ženám.

Dva nezávislé vedecké výskumy z roku 2024 potvrdzujú, že expozícia toxicky maskulínnemu obsahu na internete významne zvyšuje pocit nároku, akceptáciu násilia voči ženám aj ochotu zapojiť sa do agresívneho správania. Manosféra je inkubátor radikalizácie mladých chlapcov.

Veľkú silu jej pritom dodávajú moderné odporúčacie algoritmy. Na TikToku, Instagrame či YouTube patria medzi najdôležitejšie metriky virality čas strávaný pozeraním videa, počet komentárov či počet uložení videa. Tváre manosféry si tieto mechanizmy uvedomujú a svoj obsah tvoria tak, aby podnecoval vášne - aby ho mali mladí chlapci potrebu komentovať.

Podľa sociologického výskumu z Archives of Sexual Behaviour pritom hlavným motorom náklonnosti k manosfére nie je nič vrodené, iba vnímané ohrozenie statusu a chlapčenskej pýchy. Ak dospievajúci chlapec cíti, že v reálnom svete stráca pôdu pod nohami a nevie sa presadiť (nedarí sa mu v škole, nemá kamarátov), jeho neistota a hanba sa stávajú vstupným prvkom "emocionálnej alchýmie", ktorú vie manosféra premeniť na hnev.

Rétorika manosféry je pritom paradoxne postavená na korektnom psychologickom základe. Influenceri dokážu presne pomenovať chlapčenské problémy a pripomínať im, že sa netrápia sami. Robia to však iba za účelom osobného osohu - budujú si svoju vlastnú komunitu, s ktorou ďalej pracujú a ktorá im je verná. Spomínajú "únik z matrixu", z chlapcov robia "alfa samcov" a namiesto toho, aby chlapcom pomohli ich problém vnútorne spracovať a liečiť, z neho vinia systém a často aj ženy.

Mladý chlapec je tak zo zahanbeného tvora zrazu bojovníkom, ktorý po boku ostatných rovnako nastavených divákov ide proti prúdu. Z hanby je hnev. Tváre manosféry nepotrebujú psychicky zdravé publikum. Potrebujú nahnevaných a zneistených followerov, ktorým môžu predávať prístup do online komunít a podsúvať pochybné investičné schémy.

Ako problém s manosférou riešiť a ako ho neriešiť?

Prvou reakciou dospelých býva snaha poučovať. Pre školu je prirodzené zorganizovať prednášku, kde chlapcom povedia, že ich správanie spadá pod toxickú maskulinitu. Ak autorita plošne označí chlapcov za agresorov, nestanú sa empatickejšími. Iba sa utvrdia v tom, čo počuli na internete: že ich svet nenávidí a nerozumie im. Výskum vo Veľkej Británii ukázal, že až v 20 % prípadov sa konanie mladých chlapcov po preventívnom workshope zhoršilo - a vyzerá to tak, že rovnaký scenár nastal bohužiaľ aj v Staškove.

Čo teda máme robiť. Riešení je niekoľko a žiadne nie je univerzálne. Stojí nám ale za to sa o nich rozprávať. Jednou z možností je prebiť hanbu inou hanbou. Chlapci v manosfére sa neradi cítia hlúpo a využívané, no treba im ukázať, že práve to s nimi ich obľúbení tvorcovia robia a trafiť ich ego. Okrem toho, prečo je mizogýnia zlá, im treba najmä dôrazne vysvetliť, ako funguje algoritmus a ako na nich manosféra zarába. Pocit hanby zo slabosti prebije silnejší pocit hanby z toho, že sú využívaní. Tento krok nijak nerieši problém, s ktorým do manosféry vstúpili, ale veľakrát im pomôže z nej vystúpiť alebo sa od nej vzdialiť.

Mám pocit, že ďalší krok musím ako riešenie ponúkať v každom článku týkajúcom sa akéhokoľvek dobového fenoménu. Jasným politickým výstupom problému manosféry by mala byť regulácia odporúčacích mechanizmov na sociálnych sieťach. Algoritmy reťazia obsah, ktorý vedie k negatívnym emóciám. Takýto obsah by nemal byť mladým používateľom odporúčaný vôbec. Takisto by mali mať obmedzené nekonečné scrollovanie a akékoľvek iné spoločensky deštruktívne architektúry platforiem.

Keď chlapcom vezmeme ich internetové modly, nemôžeme ich nechať naprázdno. Mladí potrebujú vzory pozitívnej maskulinity, ktoré nepopierajú dôležitosť mať v spoločnosti silných a odvážnych mužov, ale uvedomujú si aj dôležitosť a rovnosť žien. Takýmto vzorom - či už ide o športovcov, vedcov, otcov, či iných úspešných mužov - treba dávať priestor v školách aj vo verejnom priestore. Takisto je potrebné ešte viac normalizovať psychologickú pomoc a prezentovať ju ako súčasť mužnosti.

Ak nevieme dostať mladých chlapcov k terapii, môžeme sa pokúsiť dostať terapiu za nimi. Systematické prehľady ukazujú, že hranie tzv. serióznych hier dokáže u mladých ľudí posilniť empatiu, schopnosť vžiť sa do roly druhého človeka a odbúrať predsudky oveľa efektívnejšie než workshopy v reálnom živote. Mladí dnes žijú polovicu svojho života v digitálnom priestore a tým pádom sa tam tvorí polovica ich osobnosti.

Digitálne a politické opatrenia budú nanič, keď v škole nebude nikto, kto by si chlapca v kríze všimol. Vláda musí zabezpečiť kvalitných školských psychológov, ktorí budú schopní zachytávať sociálne vylúčenie, šikanu a náznaky depresie ešte predtým, než sa z bolesti žiakov stane hnev. Aktuálne pripadá jeden psychológ na stovky žiakov a učitelia nemajú takmer žiadne metodické pokyny k psychickému stavu žiakov.

Čo máme robiť teraz?

V Staškove vyhasli nevinné životy. Žiadny komentár, politická diskusia ani štúdia nevrátia rodinám to, čo stratili. Preto by sme ich bolesť nemali premieňať na digitálnu muníciu a politické slogany. Zamyslime sa nad tým, či algoritmus hnevu nezastihol už aj nás.

Dievčatá a ženy na Slovensku majú plné právo na bezpečný život. Majú právo povedať "nie", nastaviť si hranice a vzoprieť sa neprávosti bez toho, aby sa báli agresie. Ich bezpečie ale nedosiahneme tým, že bolesť chlapcov označíme za slepú uličku. Ochrana dievčat a pomoc chlapcom sú dve strany tej istej mince. Ak chceme, aby sa dievčatá v školách cítili bezpečne, musíme z chlapcov vychovať slušných a empatických ľudí.